”Tza'maṉvajcopapø Daniejlis jyayu que maṉba it na'nchaṉbø ma's yac tocoyu tzacyaj cumguy. Cuando mi ispa jic na'nchaṉbø tiyø masanbø lugajromo nø tye'nu ―mi ndu'nbapø'is yøṉø, ay que va'cø mi nøctøyøy ti ndzamba―,
”¡Lástima mijta'm mi 'yaṉma'yoñdyambapø'is aṉgui'mguji'ṉ! Maṉba mi istam toya. Porque muspana'ṉ mi aṉmandyam vøjpø aṉma'yocuy, pero ni mi ne'c ji'n mi aṉmandyame, ni ji'n mi yac aṉmandyam sunbapø aṉmayajø.
Como vene tømbu quec tu'ṉomo y ja choca, jetse vene pønbø'is myañajpa Diosis 'yote, y jø'nøti minba yatzipø y yac tzu'ṉapya choco'yombø 'yote va' jyana vya'ṉjamyajø, y va'cø jyana cotzocyajø.
Nøjayaju: ―O'yø mi aṉgui'mdam vøti va'cø mi jana aṉma'yotyam jic pø'nis 'yaṉma'yocucyøsi, y nø mi aṉma'yoñdyamu hasta que mumu Jerusalén gumgu'yomda'mbø'is nø myañaju. Y sunba mi ndø cojacøtzøjcatyamø o'ca øtz yaj ca'tam Jesús.