Isõs vaʹsttii da cieʹlǩi suʹnne: «Kååʹtt-ne ko rääʹǩǩast muu, son jäkktââll saaʹnään. Muu Eččam rääʹǩǩast suu, da Eʹčč da mon pueʹttep suu årrses da jeälstep suu åʹrnn.
Põõššâd tij muʹst, tâʹl mon põõžžam teeʹst. Ko åʹhss ij põõžž vijnnmuõrâst, tõt ij vueiʹt kueʹdded šââddaid. Seämma tij še jeäʹped pââʹst šõddeed šââdd, jõs jeäʹped põõžž muʹst.
mon seeʹst, da ton muʹst, što sij leʹčče tuõđi õhtt. Nuʹt maaiʹlm fiʹttjeʹčči, što ton leäk vuõlttääm muu da räʹǩstam siʹjjid nuʹt še, mäʹhtt ton leäk räʹǩstam muu.
Mon iʹlmmtam siʹjjid saaǥǥ, koon uʹvddiǩ muʹnne, da sij vaʹldde tõn vuâstta. Sij teäʹtte, što leäm tuõđi puättam tuu åʹrnn, da sij åskka, što ton leäk muu vuõlttääm.