2 Muu eeʹjj pääiʹǩest liâ mäŋgg jieʹllemsââʹj. Ko ij nuʹt leʹčče, ceälkčem-a mon tiʹjjid, što mon mõõnam valmšted tiʹjjid sââʹj?
Rääʹǩǩes päärna, leäm tijvuiʹm veâl siõmmna ääiʹj. Tij ooccveʹted muu, leša ceälkam tiʹjjid seämmanalla ko juudlažniiʹǩǩid: tij jeäʹped vueiʹt pueʹtted tåk, koozz mon mõõnam.
«Šurr, koozz ton mõõnak?», Semman Pietar kõõjji. Isõs vaʹsttii suʹnne: «Koozz mon mõõnam, tåk ton jiõk vueiʹt pueʹtted meâlddan, leša puäđak mâʹnnjlest.»
Tij kuulid, mâiʹd mon cieʹlǩǩem: ’Mon mõõnam meädda, leša puäđam mååusat årrseed’. Ko tij räʹǩsteʹččid muu, teeʹst leʹčči rämm tõʹst, što mon mõõnam Eččan årra, tõn diõtt, Eʹčč lij šoorab ko mon.
Leäm mainstam täʹst tiʹjjid tõn diõtt, što mooštčid säännan, puk mii tän ǩeeʹjjest mâŋŋa šâdd. Aalǥâst jiõm mainstam tiʹjjid täʹst, ko leʹjjem tijvuiʹm õõutsââʹjest.
Eʹčč, ton leäk pâi åskkam siʹjjid huâđđsan. Täättam, što sij liâ muin õõutâst tåʹben, koʹst mon še leäm, da vuäiʹnne tõn čuõvvâdvuõđ, mõõn leäk muʹnne ouddam, ko räʹǩstiǩ muu juʹn ouʹddelgo raʹjjiǩ maaiʹlm.