32 Da ko muu jânnmest kaaggât pââjas, ǩeäzzam pukid årrsan.»
Son pueʹđi tuõđšted čuõvâst, što puk tõn kuulče da ååskče suu pääiʹǩ.
Narod vaʹsttii suʹnne: «Mij leäʹp lääʹjjest kuullâm, što Kristõs jeäll âʹǩǩpââjas; mäʹhtt šât ton ceälkak, što Oummu Päʹrnn âlgg pââʹjded? Ǩii lij tõt Oummu Päʹrnn?»
Tõt šõõddi, što Isõõzz sääʹnn jiijjâs jääʹmmemnääʹlest šõõddči tuõttân.
Son jiõčč kuõʹddi risttmuõrâs da pueʹđi nuʹt koččum vueiʹvvkäällpäikka, hebreaǩiõʹlle Golgata.
Nuʹt mäʹhtt Moʹssai ââʹlii kuuʹd poostaijânnmest, nuʹt âlgg še Oummu Päʹrnn ââʹleed,
Ij ni ǩii vueiʹt pueʹtted muu årrsan, ko ij Eččam, kååʹtt lij muu vuõlttääm, ǩieʹzzʼže suu. Tõt, kååʹtt puätt, suu mon coounam mââimõs peeiʹv.
Isõs cieʹlǩi siʹjjid: «Ko ââʹleʹped Oummu Pääʹrn, mättjeʹped tieʹtted, što mon leäm tõt, ǩii mon leäm. Mon jiõm tuejjad ni mâiʹd jiõččan täättast, a säärnam, mâiʹd Eččam lij muʹnne mättʼtam.